ZŠK-SR > Články > Osobnosti Slovenskej kynológie: Jozef Režný

Osobnosti Slovenskej kynológie

Jozef Režný

Pán Jozef Režný celý svoj život zasvätil kynológii, najmä plemenu nemecký ovčiak. Kynológiou sa začal zaoberať už pred 2. svetovou vojnou a po jej skončení sa spolupodieľal na formovaní kynologických spolkov na území Slovenska. Či už ako profesionál v službách Zboru národnej bezpečnosti alebo ako občiansky aktivista v Slovenskom zväze drobnochovateľov, a neskôr vo Zväzarme. Koncom päťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov pracoval vo výcvikovom stredisku služobných psov VB v bratislavskej Mlynskej doline, ktorej veliteľom bol v tom období kpt. Jančár, s ktorým často navštevoval aj rôzne civilné kynologické akcie usporadúvané na Slovensku.

Spolu so svojou rodinou býval v pôvodnej murovanej ubytovni pre frekventantov, v dnešnom areáli odboru kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru. Domček je dnes plne rekonštruovaný a slúži pre potreby špecializovaného výcviku psov a psovodov na pachové práce a pre výcvik metódy porovnávania pachov s využitím pachových konzerv.

Pán Režný bol zaradený vo funkcii vodič a súčasne zabezpečoval materiálno-technické vybavenie výcvikového strediska. V službách Zboru národnej bezpečnosti dosiahol hodnosť nadpráporčík.

Keď v sedemdesiatych rokoch odišiel do dôchodku, na Hanulovej ulici č. 7 v Bratislave, mu na treom poschodí pridelili štátny byt. Ako výsluhový dôchodca pracoval na Ústrednom výbore Zväzarmu v Bratislave a sám sa nazýval „PRD“, čo v jeho žargóne znamenalo „pracujúci dôchodca“. Jozef Režný bol vlastne až do posledných chvíľ svojho života prvým ústredným poradcom chovu nemeckých ovčiakov na Slovensku.

V chovateľskej činnosti úzko spolupracoval s kpt. Jánom Magálom, MVDr. Ladislavom Landauom, Dr. Imrem Tepperom, Štefanom Jančárom, Ottom Glocárom, Karlom Všolkom, Kolmanom Slimákom, Kamilou Buchtíkovou, Ľubomírom Majgotom, Janom Stibůrkom, Jiřím Šiškom a ďalšími známymi, či menej známymi chovateľmi nemeckých ovčiakov.

„Povinnosti vyplývajúce z funkcie ústredného poradcu chovu vykonával svedomito a chovatelia si ho vážili a prejavovali mu náležitú úctu a uznanie. A to nielen pre osobný zodpovedný prístup a náročnos voči chovate¾om, ale najmä pre ochotu poradi a pomôc“. (zo spomienok Františka Košického z Levoče, predsedu Chovate¾skej rady plemena nemecký ovčiak Rady kynológie Slovenského ústredného výboru Zväzarmu v roku 1988)

Bol aj posudzovateľom exteriéru. A to nielen pre plemeno nemecký ovčiak, ale neskôr aj pre plemeno doberman a rotvajler. Bol bonitačným komisárom, no pri bonitáciách konaných v tom čase (odvaha psa sa posudzovala jeho ohrozovaním keď bol sám uviazaný na reťazi), veľmi ochotne plnil úlohu figuranta, aby si osobne preveril povahové vlastnosti posudzovaného zvieraťa. Takto to prebehlo veľakrát, ale s určitosťou, a na základe vlastnej empirickej skúsenosti, to môžem potvrdiť aj ja. Na bratislavskej bonitácii, ktorá sa uskutočnila 1. 10. 1983, posudzoval takto aj moju prvú chovnú sučku Beta Euridika a pridelil jej bonitačný kód 4JX6.

Jeho víziou v chove nemeckého ovčiaka bolo presadzovanie nielen exteriérovo kvalitných, ale súčasne povahovo výborných psov. Už v sedemdesiatych rokoch bol spolutvorcom kritérií na zaradenie zvierat do tzv. výberového chovu, v ktorom musel byť pes držiteľom skúšky SVV3 a výstavného ohodnotenia – výborný. U sučiek to bola skúška SVV2, pričom museli mať výstavné ohodnotenie minimálne veľmi dobrá – len u šteniat narodených z takéhoto spojenia sa mohlo v preukazoch pôvodu uvádzať, že pochádzajú z výberového chovu. Ostatné jedince, ktoré pochádzali zo spojenia – pes SVV2, s výstavným ocenením veľmi dobrý a sučka SVV1, s výstavným ocenením minimálne dobrá, sa v preukazoch pôvodu uvádzalo že pochádzajú z kontrolovaného chovu.

Starším kynológom, ktorí Jozefa Režného zažili, resp. navštívili v jeho byte, určite utkvel v pamäti jeho šatník, ktorý si prebudoval na kanceláriu, v ktorej si vytvoril rôzne organizačné pomôcky a tabuľky používané na jednoduchú vizualizáciu a sprehľadnenie odchovov po plemenníkoch, ale aj po sukách, ktoré sa v tom čase v chove využívali. Veľmi podrobne si viedol zápisky o jednotlivých líniách, v tom čase chovaných na území Československa, vyzdvihoval klady a poukazoval na zápory jednotlivých spojení. Často používal slovné spojenie „Hlava robí psa“, preto vyzdvihoval línie bývalej Nemeckej demokratickej republiky (DDR), kde v chove používali psov s výbornými silnými hlavami, s výrazným stopom.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola tak, ako dnes, dlhá srsť v chove prípustná, no „Dedo Režný“ veľmi striktne dbal na to, aby tieto psy mali podsadu, pretože psov bez podsady nemilosrdne z ďalšej plemenitby vyraďoval. (pozn. autora: Podobnosť dnešného pohľadu krajiny pôvodu na dlhosrstého nemeckého ovčiaka čisto náhodná?!)

O chove nemeckého ovčiaka, ale aj o kynológii ako takej, často písal v odborných kynologických časopisoch a zborníkoch – jedným z jeho článkov bol príspevok o histórii kynológie na Slovensku, ktorý bol uverejnený v zborníku I. sympózia o nemeckom ovčiakovi, ktoré sa konalo 25. 10. 1986 v Levoči.

„Do roku 1952 sídlila Kynologická jednota v Prahe, kde sa sústreďovala kynológia všetkých plemien. Z vlastnej iniciatívy funkcionárov Kynologickej jednoty bola založená na začiatku roku 1952 v Bratislave kynologická pobočka. Bol to rozhodujúci krok v dejinách slovenskej kynológie. Začiatkom uvedeného roka bola založená aj vlastná, slovenská Kynologická kniha pre plemeno nemecký ovčiak, ktorú založili Ján Magál a Pavol Lupták. Nemalo to však dlhú životnosť, pretože koncom roka 1952 došlo v ČSSR k reorganizácii kynológie. Na začiatku roku 1953 bola kynológia pričlenená k Zväzarmu a zostala tam až do zániku tejto organizácie. A pod vedením Zväzarmu pracovali obe kynologické jednoty, pražská, i jej bratislavská pobočka. Vďaka veľkému aparátu akým Zväzarm bol, sa práca kynologických klubov zintenzívnila a zlepšila. Rozšírila sa v mnohých ďalších mestách, napríklad v Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline, Trnave, Ružomberku, Nitre, a v ďalších mestečkách a dedinách, v ktorých sa nemecký ovčiak stal jedným z najobľúbenejších psov. Výchovou nemeckých ovčiakov sa aj naďalej zaoberali len tí, ktorí tomu skutočne rozumeli. V tom čase sa tak slovenským chovateľom podarilo vychovať niekoľko vzhľadovo, typovo a povahovo krásnych exemplárov. Bol to napríklad Bodo zo Šiah – mnohonásobný víťaz Slovenska, Bilo z Bratislavy, Jerka zo Šiah, Egon zo Severu, a niekoľko ďalších zvierat, ktoré úspešne reprezentovali slovenskú kynológiu.“ (časť upraveného príspevku Jozefa Režného z článku Nemecký ovčiak na Slovensku)

V zborníku z III . slovenského sympózia, konaného 15. 10. 1988, vydal veľmi solídne a prehľadne spracované štatistické „ Vyhodnotenie výsledkov rtg. u plemena nemecký ovčiak za roky 1985 až 1987 v rámci Slovenska“.

Ústredný poradca chovu plemena nemecký ovčiak Jozef Režný, však zborník už v rukách nikdy nedržal, pretože 9. septembra 1988, náhle, v tichosti a bez rozlúčenia navždy odišiel. Pri bádateľskej činnosti a zbieraní informácii o pánovi Režnom som súčasne získal niekoľko úsmevných epizód z jeho pestrého kynologického života:

„Raz som cestoval z Bratislavy do Olomouca a na bratislavskú železničnú stanicu som prišiel asi o 3.30 hod. nad ránom. Keďže bola vonku zima, vošiel som do čakárne, kde som stretol „Deda Režného“. Spýtal som sa ho kde cestuje a „Dedo Režný“ mi vraví: ,,Vieš mám naplánovaný taký celodenný okruh vlakom Bratislava – Leopoldov – Bratislava, počas ktorého skontrolujem u chovateľov na tejto trase, takých šesť až sedem vrhov.“

Ako mi to rozprával, pozerám naňho a pýtam sa: „Pán Režný a nebude vám zima, keď ste tak stroho oblečený – iba v tenkej zelenej bundokošeli? A on mi hovorí: „Nebude Milanko, nebude, mám oblečené tielko a pod bundokošeľou mám napchaté staré noviny.“ (zo spomienok Milana Kadlecaja, rozhodcu pre posudzovanie exteriéru a výkonu psov)

„Keďže ústredný poradca chovu vydával krycie listy do zahraničia, požiadal som pána Režného, aby mi vydal krycí list na importovaného psa do Maďarska, keďže vtedajšia komunikácia prebiehala predovšetkým formou listov. Do obálky som pribalil menšiu finančnú hotovosť a list som odoslal. Netrpezlivo som čakal na odpoveď a krycí list od pána Režného. Odpoveď o pár dní prišla aj s krycím listom, na ktorom bol na prvom mieste napísaný pes ktorého som si v zahraničí vybral, no nebol tam len krycí list ale aj moje peniaze... bol to veľmi čestný človek“ (zo spomienok Albína Majsniara, predsedu SÚCHNO).

„Býval som vo vchode vedľa neho, často som ho doma navštevoval, najmä v rokoch 1977 až 1984, pokiaľ som neodišiel študovať mimo Bratislavy. Brával ma na kontroly vrhov a celé hodiny mi rozprával o líniách nemeckých ovčiakov, povahách, o smerovaní chovu, o administratíve, ktorú treba dodržiavať v súvislosti s chovom, nuž jednoducho povedané, veľmi veľa som sa od neho naučil a čerpám z toho dodnes. Bol to neskutočne ústretový pán.“ (zo spomienok Marka Lenárda, chovateľa a reprezentanta Slovenskej republiky vo výkone )

„Veľmi rád k nám chodieval, tvrdil že Hnúšťa je jeho srdcovka. Pri psoch, ktorým sa nedali skontrolovať zuby, vymyslel, aby si ich majitelia pevne priviazali okolo ľavej nohy, aby psovodi mali obe ruky voľné a mohli posudzovateľovi bez problémov ukázať psove zuby.“ (zo spomienok Ladislava Ebergényho, zakladateľa kynologického klubu v Hnúšti)

„S Jožkom Režným som sa spoznal v bratislavskej Mlynskej doline, kde som bol v roku 1969 v kurze so psom. Vtedy tam robil vodiča, figuranta, staral sa MTZ a nás vozil smerom na Lamač na stopy a výcvik. Často sme sa rozprávali o psoch a on mi rozprával o svojej vízii krásneho, silného nemeckého ovčiaka správneho typu, s výbornými povahovými vlastnosťami. V tej dobe som mal mladého tmavo-vlkosivého psa, s výborným exteriérom a vynikajúcou povahou, ktorého otec bol Achmed von Haus Berlin, o ktorom mi Jožko Režný vravieval, že takmer zodpovedá jeho ideálu – len škoda, že mu chýba zub – skutočne mu chýbala P 2. (zo spomienok Juraja Štaudingera st.).



Napriek tomu, že Jozef Režný nemal vlastnú chovateľskú stanicu, sa stal v chove nemeckého ovčiaka na Slovensku legendou. Bol priekopníkom kynológie a zostal jej verný po celý svoj život. Mal nesmierny cit pri výbere rodičovských párov, ako aj pri výbere šteniatok.

Myslím, že nebolo jediné významnejšie kynologické podujatie, na ktorom by chýbal. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, nebol vydaný jediný preukaz o pôvode psa, v ktorom by chýbal jeho podpis – či už ako bonitačného komisára, posudzovateľa na výstave alebo aspoň posudzovateľa na zvode mladých. Jednoducho „Dedo Režný“ sa kynológii oddal celý. Za svoju obetavú prácu bol ocenený viacerými štátnymi vyznamenaniami: Za obetavú prácu, Za rozvoj Zväzarmu, a pod. Slovenská kynológia jeho tichučkým odchodom dňa 9. septembra 1988 stratila jedného zo svojich nestorov, človeka vzácnych vlastností.
Mgr. Juraj Štaudinger